Od kočovania po meste až po najmodernejšiu arénu na svete. Prierez históriou štadiónov Realu Madrid (1/2)

Florentino Peréz nechce ostať nič dlžný svojej povesti jedného z najdôležitejších mužov v histórií najúspešnejšieho futbalového kolosu v dejinách. Preto sa klub pod jeho vedením pustil do ambiciózneho projektu prestavby Estadio Santiago Bernabéu s jediným cieľom – vytvoriť najlepší štadión na svete. O tejto rekonštrukcii už toho bolo a aj bude napísané dosť, preto v tomto článku chceme čitateľom priblížiť cestu, aká dlhá cesta k nej viedla.

Tento článek pro vás připravil velký fanoušek Realu Madrid Milan Gašparík

1. Fáza – rôzne štadióny naprieč Madridom (1902-1912)

História Realu Madrid siaha ešte do doby, kedy bol samotný futbal viac-menej v plienkach. O tom svedčí aj to, že takmer žiadny klub, možno s výnimkou anglických, kde bol už vtedy futbal na inej úrovni, nedisponoval výrazným zázemím. To bol aj prípad Realu, ktorý hrával na viacerých miestach krížom krážom po celom meste. Pravdepodobne najfrekventovanejším však bol priestor blízko starej býčej arény, vedľa krčmy La Taurina. Táto krčma slúžila zároveň ako šatňa i sklad. Samotné ihrisko bolo vlastníctvom kráľovnej Kristíny, ktorá ho klubu prenajímala za ročný poplatok 150 pesiet. Počas tejto éry Real Madrid vyhral v rokoch 1905 – 1908 4x za sebou Copa del Rey. 

2. Fáza – Estadio O´Donnel (1912-1923) a Campo de Ciudad Lineal (1923-1924)

Ako roky plynuli a futbal sa stával čoraz populárnejším, úmerne sa zvyšovala aj popularita Realu Madrid. Logickým dôsledkom bolo, že klub musel vyhľadať priestory, ktoré budú schopné poňať väčšie množstvo fanúšikov. Novým domovom sa tak v roku 1912 stal štadión známy pod názvom O´Donell, nachádzajúci sa na ulici s rovnakým názvom. Zaujímavosťou je, že na tej istej ulici, teda Calle O´Donnel, sa iba 200 metrov od štadiónu Realu  nachádzal ďalší štadión s rovnakým názvom. Tu svoje domáce zápasy však hrával mestský rival Atlético.

Postupne sa stal najmodernejším štadiónom v meste – svedčí o tom napríklad konštrukcia dvoch tribún, vďaka ktorým disponoval kapacitou 5 až 6 tisíc fanúšikov. Na štadióne sa taktiež nachádzal plot, ktorý oddeľoval samotnú hraciu plochu od priestorov s fanúšikmi, čo malo zabrániť ich vniknutiu na ihrisko. V dobe, kedy bol domácim štadiónom Realu Madrid, hostil dvakrát finále Copa del Rey – v rokoch 1913 a 1917. 11 rokov strávených na tomto štadióne však nebolo na celoštátnej úrovní veľmi úspešných, klubu sa podarilo vyhrať iba raz domáci pohár, a to v roku 1917.

Nárast fanúšikovskej základne a najmä skutočnosť, že pozemky pod O´Donell mali byť využité na výstavbu obytných domov, však vyústili do potreby nového štadióna. Na jeden rok tak začal Real Madrid hrávať svoje domáce zápasy na Campo de Ciudad Lineal. Jeho architekt, Arturo Soria, ho prispôsobil na futbalové potreby a ako jeden z prvých sa vyznačoval trávnatým povrchom. Jeho kapacita 8 tisíc divákov sa však čoskoro ukázala ako nedostatočná. Kráľovský klub, ktorému tento titul spolu s možnosťou používať v logu kráľovskú korunu udelil kráľ Alfonso XIII v roku 1920, znovu potreboval nový štadión.

3. Estadio Chamartín (1924-1946)

Činovníci klubu pochopili, že najlepšou cestou bude postaviť štadión vlastný. Klubu sa podarilo získať pozemky vo vtedy samostatnej a na Madride nezávislej obci Chamartín de la Rosa, ktorá však neskôr v dôsledku čoraz väčšej urbanizácie k Madridu bola pripojená. Vypracovaním návrhu nového štadióna bol poverený José María Castell, podľa niektorých zdrojov bývalý hráč klubu, ktorý navrhol napríklad aj Estadio Metropolitano de Madrid, štadión o kapacite takmer 36 tisíc ľudí, ktorý bol domácim stánkom Atlética až do roku 1966.

Samotný projekt okrem nového štadióna s trávnatou plochou zahŕňal aj tenisové kurty, telocvičňu či plavecký bazén. Poznávacím znamením nového štadióna sa stala zastrešená tribúna s kapacitou 4 tisíc divákov, celková kapacita sa vyšplhala do výšky 15 tisíc.

Finančná náročnosť stavby vyústila do toho, že samotný klub si vzal na jej výstavbu pôžičku vo výške 500 tisíc pesiet a po vyrovnaní majetkových pomerov v roku 1927, kedy klub odkúpil pozemky pod štadiónom za ďalších 642 tisíc pesiet, sa štadión stal prvým vo výlučnom vlastníctve klubu.

Zaujímavým je spor o názov nového štadióna. Zatiaľ čo niektorí ho chceli pomenovať „Parque del Sports del Real Madrid“, väčšinovému názoru zodpovedal názov „Campo del Real Madrid Fútbol Club“. Ani jeden názov sa však v praxi neuchytil a celý futbalový svet štadión poznal ako Chamartín. Aj napriek tomu, že tento názov nebol nikdy oficiálny, je takto štadión označovaný doteraz, a to aj samotným klubom.

Inauguračný zápas na Chamartíne sa odohral 17.5.1924, teda v týždni, kedy celé mesto každoročne oslavuje svojho patróna, svätého Isidora. Slávnostnou atmosférou sa vyznačovala aj samotná otváracia ceremónia, čestný výkop totiž zabezpečil sám následník trónu princ Juan, starý otec súčasného kráľa Felipeho. Súperom bol Newcastle United, už v tej dobe profesionálny klub a úradujúci víťaz FA Cupu. Domáci sa tešili z víťazstva 3:2.

K roku 1929 sa datuje založenie celoštátnej ligovej súťaže. Nový štadión je svedkom osláv ligového titulu v rokoch 1932 a 1933. Už o tri roky od zisku druhého titulu, v roku 1936, však zasiahla celé Španielsko občianska vojna. Dopad to samozrejme malo aj na športový život, futbalové súťaže sa prerušili a štadión Realu Madrid slúžil hlavne ako sklad. V dôsledku obrovského poškodenia bolo nutné vynaložiť značné finančné prostriedky na jeho renováciu. Štadión bol po ukončení občianskej vojny znovu otvorený v októbri 1939 a bol svedkom víťazstva Realu nad rivalmi z Atletica v pomere 2:1.

Zásadným rokom v klubovej histórií je rok 1943. Pán menom Santiago Bernabeu, ktorý v klube strávil takmer celý život, či už v pozícií hráča, trénera, alebo riaditeľa, je totiž zvolený za klubového prezidenta. Tento post zastával až do svojej smrti v roku 1978. Počas jeho vládnutia sa zvýšila kapacita Chamartínu na 25 tisíc divákov. Bernábeu však chcel z Realu Madrid urobiť najväčší klub sveta a sníval o štadióne s kapacitou viac ako 100 tisíc ľudí. Prevzal však klub, ktorý bol finančne, majetkovo aj personálne vyčerpaný, čo bolo dôsledkom hlavne práve občianskej vojny. Niektorí ľudia z pôvodného vedenia zahynuli alebo proste zmizli. Ukradnuté boli dokonca aj niektoré trofeje. Pred Bernabéum stála neľahká úloha – s pomocou členov, bývalých hráčov a riaditeľov sa mu klub však podarilo stabilizovať.

Preto mohol začal realizovať aj projekt nového štadiónu. V júni roku 1944 Banco Mercantil e Industrial Bank poskytla prezidentovi úver, vďaka čomu mohol klub kúpiť pozemky priliehajúce ku štadiónu Chamartín. Najatí boli architekti Manuel Muñoz Monasterio a Luis Alemany Soler a stavebné práce začali v októbri roku 1944.

Osud Chamartínu tak bol spečatený. Posledný zápas na ňom sa odohral 13.5.1946 (bez 4 dní po 22 rokoch od prvého zápasu) proti Club Deportivo Alcoyano. V nasledujúcich dňoch sa začalo s búracími prácami. Keďže nový štadión však ešte nebol dostavaný, získal Real Madrid dočasný azyl u svojho mestského rivala z Atlética na už spomínanom Metropolitnom štadióne.

4. Estadio Santiago Bernabéu (1947-dodnes)

To, že sa sny plnia, mohol potvrdiť don Santiago dňa 14.12.1947, kedy domáci Real na čisto novom štadióne Nuevo Estadio Chamartín porazil portugalského súpera CF Os Belenenses 3:1. Nový štadión sa vyznačoval kapacitou vyše 75 tisíc divákov, z toho 27 tisíc miest bolo určených k sedeniu, pričom vyše 7 tisíc z nich bolo krytých.

Už v roku 1952 však započali prvé modernizačné práce, čo malo za následok rozšírenie kapacity na 125 tisíc, čím sa nový Chamartín stal druhým najväčším štadiónom v Európe po londýnskom Wembley. Práce boli dokončené v júni 1954. V roku 1957 bolo následne inštalované umelé osvetlenie, čo umožnilo hrávať zápasy aj vo večerných hodinách.

V roku 1955 bolo členmi s hlasujúcimi právami rozhodnuté o tom, že sa Nuevo Estadio Chamartín premenuje do dnešnej podoby – na Estadio Santiago Bernabéu.

Významným krokom bolo presťahovanie všetkých administratívnych pracovníkov, ako aj pracovníkov manažmentu, do priestorov štadióna v roku 1965. Dovtedy totiž boli tieto pracovní pozície roztrúsené po viacerých budovách v rámci celého mesta.   

V 70-rokoch začal pomaly, ale isto, štadión starnúť. Predstavitelia klubu za zo začiatku pohrávali s myšlienkou postaviť úplne nový štadión na severe mesta, v súvislosti s blížiacimi MS 1982, ktoré organizovalo práve Španielsko, sa však rozhodlo o rozsiahlej rekonštrukcií. Výsledkom bola hlavne inštalácia sedačiek na polovici štadióna a nová strecha, kvôli čomu sa znížila kapacita pod 100 tisíc. Práve nová strecha predstavovala najväčšiu vymoženosť, keďže vďaka pristavanej kovovej konštrukcii dokázala pokryť až 75 percent tribún a chrániť ich pred nástrahami počasia. Renováciu, ktorá trvala 16 mesiacov a stála 704 miliónov pesiet (4,7 milióna dolárov), z väčšej časti (75 percent) hradilo mesto, čím klub ušetril nemalé finančné prostriedky.

V 80-tych a 90-tych rokoch sa po celom svete začal klásť oveľa väčší dôraz na bezpečnosť na futbalových štadiónoch. Dôvodom boli tragické udalosti na bruselskom štadióne Heysel pred finále LM 1985 medzi Juventusom a FC Liverpool, kde zahynulo 39 ľudí, a na sheffieldskom štadióne Hillsborough pri príležitosti semifinále FA Cupu 1989 medzi FC Liverpool a Nottinghamom Forrest, kde zomrelo ľudí až 96. Na Bernabéu muselo teda znovu prísť k výrazným renovačným prácam, ktoré vyplývali z požiadaviek FIFA a UEFA. Museli sa vytvoriť samostatné vchody do jednotlivých sektorov štadióna, taktiež postupom času došlo k zrušeniu všetkých miest na státie.

Nainštalovaných bolo teda vyše 20 tisíc nových sedačiek, v dôsledku čoho sa znížila kapacita približne na 75 tisíc divákov. V rámci tejto rekonštrukcie došlo k vystavaniu dnes už ikonických 4 vežičiek v rohoch štadióna, kedy každá z nich obsahuje dvoje schodiská zabezpečujúce lepší vstup na štadión. Nemenil sa však len exteriér štadióna, ale aj jeho technické vybavenie. Kvôli spomenutých zmenám sa výška štadióna zdvojnásobila oproti pôvodným rozmerom z 22 na 45 metrov. Následkom bol nedostatok slnečného svetla, ktoré prúdilo na štadión, a to hlavne v zime, čím dochádzalo k výraznému poškodeniu trávnika. Až 2/3 trávnatej plochy sa totiž nachádzali v tieni. Riešením bolo vybudovanie potrubného systému približne v 20 centimetrovej hĺbke pod povrchom, v ktorom prúdi teplá voda chrániaca trávnik pred zamrznutím. Na rozdiel od predchádzajúcej rekonštrukcie však v tomto prípade všetky náklady hradil klub, čo vôbec neprispelo jeho finančnej situácií a prehĺbili sa už aj tak vysoké dlhy, ktoré doviedli klub až na pokraj bankrotu.

V roku 2000 sa však na scéne zjavil dovtedy prakticky neznámy záchranca – Florentino Peréz. Ten v prezidentských voľbách porazil Lorenza Sanza a stal sa novým  vládcom klubu. Nielenže klub zbavil dlhov a do tímu priviedol kapitána odvekého rivala z Barcelony Luísa Figa, ale počas svojho prvého funkčného obdobia investoval do štadióna takmer 130 miliónov EUR. Štadión prešiel modernizáciou hlavne interiéru – boli vybudované nové priestory pre novinárov, audiosystém, vykurovanie tribún, reštaurácie, eskalátory, panoramatické výťahy, ale aj nové skyboxy a VIP priestory. Taktiež došlo k rozšíreniu kapacity až do dnešných 81 044 divákov, a to v dôsledku rozšírenia východnej časti štadióna.

I vďaka tomu sa dnes Estadio Santiago Bernabéu môže pýšiť vynikajúcim 5-hviezdičkovým hodnotením od UEFA a statusom Elite. Klub však nezaspal na vavrínoch a my môžeme len so zatajeným dychom očakávať, čo prebiehajúca rekonštrukcia prinesie. Nikto však nepochybuje o tom, že sa veľkými písmenami zapíše do už tak veľmi bohatej histórie kráľovského klubu.

Okrem nezabudnuteľných dní v podaní hráčov nášho milovaného klubu bol Estadio Santiago Bernabéu svedkom aj mnohých iných míľnikov vo futbalovej histórií. Ale o tom až niekedy nabudúce.

Hleďas

• Hleďas

  https://www.bilybalet.cz/author/hledas/

  JÁ, LEGENDA #10 – Paco Gento aneb Byl jednou jeden král
• Hleďas

  https://www.bilybalet.cz/author/hledas/

  JÁ, LEGENDA #13 – Hugo Sánchez, lepší než Santiago Muňez
• Hleďas

  https://www.bilybalet.cz/author/hledas/

  POLEMIKA: Fanoušci Realu Madrid a jejich nesmyslné problémy
• Hleďas

  https://www.bilybalet.cz/author/hledas/

  RAMOS: Kdybych chtěl vyhrávat individuální trofeje, šel bych hrát tenis